All about One Direction

Baby ... Prepáčte, že pred tím nebola, ale nebola som doma. Tak teraz sa budem snažiť pridávať vždy ;) ... MyŠka:)

*(Pohľad Liam)*

Bolo vidieť že Emmka je Zaynova. Bola po ňom, hlavne oči mala po ňom. Ale keď mi Nati povedala že aj ja budem otcom. Neveril som. A ešte ku tomu dvojičky.

„Ahoj.“ Objavila sa vo dverách Karoli.

„Ale no ahoj!“ hneď som sa postavil aby som ju mohol objať.

„Nechcem vás rušiť. Ale Emmka poď , pôjdeme už.“ Usmiala sa na ňu.

„Ale však ešte ostaňte.“

„Nie. Aj tak Zayn ju chce zobrať niekam von a niečo jej kúpiť k narodeninám zajtrajším.“

„Aha. No tak dobre. Ale prídete ešte!“

„Však ja sa tu ešte objavím. Ani nebudete vedieť kedy.“

*(Pohľad Karoli)*

Zayn nás zobral von. Išla som aspoň kvôli Emmke, mne sa až tak moc nechcelo.

„Zayn, ja som tu autom. Tak pôjdeme najprv odniesť auto ku mne.“

„Okej.“ Sadla som si za volant, Emmka do zadu a Zayn vedľa mňa. Viezli sme sa uličkami L.A.

„Mamí?“

„Prosím.“

„Kam pôjdeme?“ pozrela som sa na ňu do spätného zrkadla a potom na Zayna.

„No ja neviem. Opýtaj sa otca.“ Usmiala som sa na neho. „Oci?“

„Pôjdeme do parku. A potom do hračkárstva ťa zoberiem. A potom možno ešte niekam.“

„Ahá. Oukej.“ Usmiala sa a bola spokojná že sa niečo dozvedela.

„Je to také divné keď mi hovorí oci.“ Poznamenal Zayn.

„Ja som si už na oslovenie mama zvykla.“

„Ty si s ňou celý jej život. Ale ja necelých šesť hodín. Čuduješ sa?“

„Ani nie.“ Usmiala som sa a parkovala som pred našim domčekom.

„Tak tu bývaš?“ pozrel raz na mňa a raz na dom.

„Pokiaľ viem tak áno. Niečo ti nesedí?“

„Nie nie. Len sa čudujem že taký veľký dom a si tam len ti a malá.“

„A odkiaľ vieš že či nemám priateľa?“ zarazil sa.

„A máš?“

„Zatiaľ nie.“ Áno, priznávam ľúbim ho ešte.

„Zatiaľ?“

„Zatiaľ.“ Vybrala som z kabelky kľúče a vošla som dnu.

„Budeš tam len tak stáť? Alebo pôjdeš aj dnu?“

„Ou. Jasné, jasné. Už idem.“

*(Pohľad Zayn)*

Vošiel som dnu. Celkom veľký to dom.

„Kde si?“ Nejak sa mi Karolína stratila z dohľadu kým som pomáhal Emmke vyzliecť bundu.

„Tu!“ ozvala sa nevedno odkiaľ.

„A kde je to „tu“?“

„V kuchyni.“ Ešte stále som nevedel kde to je.

„Poď.“ Emmka ma chytila za ruku a  potiahla ma smerom do kuchyne.

„V tvojom dome sa aj stratiť dá. Vieš o tom?“

„Ale ani nie. Dáš si niečo?“

„Nie ďík.“ Usmial som sa na ňu.

„Pôjdeme?“ opýtal som sa jej.

„Hej len malej dám teplejšie veci a aj ja sa oblečiem.“ Vybehla z kuchyne smerom hore. Išiel som hneď za ňou. Ocitli sme sa v Emmkinej izbe.

„Zlatko. Toto si obleč a pôjdeme.“ Vybrala jej nejaké veci.  Položila ich na posteľ a odišla do druhej izby. Zrejme do jej. Viem že som nemala ale musel som. Vošiel som do jej izby, kde sa práve prezliekala a bola len v spodnom prádle.

„Zayn!“ skríkla po mne keď ma zbadala.

„No čo? Videl som ťa už aj nahú.“ Sadol som si na posteľ a pozeral som sa na ňu.

Ale to sme boli spolu. A teraz sme nie sme!“ trpko sa na mňa usmiala a vyhodila ma z izby.

„Tatííííí!“ počul som jak na mňa kričí Emmka.

„Prosím.“ Vošiel som ku nej do izby a zbadal som ju jak si oblieka silónky  a nevie si ich dobre navliecť.

„Pomôžeš si?“ pozrela sa na mňa veľkými hnedými očami.

„Samozrejme.“ Pomohol som jej obliecť sa.

„Dobre a je to.“

„Dobre. Môžeme isť.“ Vyšla z izby Karolína a zobrala si Emmku na ruky.

„Daj mi ju.“ Natiahol som ku nej ruky. Dala mi ju na ruky. Zišli sme dolu schodmi a išli sme von.

*(V parku, pohľady Karolíny a Zayn)*

Išli sme teda von. Vošli sme do parku a bolo tam pomerne dosť ľudí. Emma behala všade tade a občas padla. Ale zdvihla sa na nohy a začala behať znovu. Išli sme so Zaynom a len tak sa rozprávali. Čo sa stalo za posledné tri roky a tak.

„Karoli?“

„Hmm?“ pozrela som na neho.

„Máme problém. Sú tu novinári.“ Pozrela som sa za seba a fakt. Bolo tam asi dvadsať novinárov.

„A čo teraz?“ pozrela som sa na neho.

„Emmka!“ Zavolal si ju.

„Prosím tatí?“ zakričala na neho z diaľky a utekala smerom ku nám. Na to novinári spozorneli a spoznali Zayna. Hneď nás obklopili a zavalili otázkami typu:

„Zayn ste s Karolínou znovu spolu?“ „Je to vaša dcéra?“ „Prečo ste sa spolu vyše troch rokov neobjavili?“ a podobné. Chytil som Emmku na ruky a vyhlásil som:

„Áno, je to moja a Karolíniná dcéra. Nie zatiaľ nie sme znovu spolu ale  dúfam že sa to zmení.“  Mal som mierne nervy.

„A čo Perrie Edwards? S ňou ste sa definitívne rozišiel? A čo vaše zásnuby?“ To ma už nahnevalo.

„Karoli prosím ťa chyť malú.“ Podal som jej ju.

„Perrie Edwards je moja minulosť! Nechcem s ňou už nič mať! A keď sa jedná o tie zásnuby, je to obyčajná blbosť! Nikdy som sa s ňou nezasnúbil a ani som nemal nič také v pláne! A na viac nezmyselných otázok neodpovedám!“ otočil som sa na päte a spolu s dievčatami som odišiel.

„No super. A teraz ich budem mať na sáčkovaných pred domom.“ Povedala som si trocha nahlas.

„Ale nebudeš. Ich to prejde. Majú čo chceli? Majú! Tak?“

„Dobre. Nebudem sa s tebou hádať. Aspoň pred malou nie.“ Pozrela som na Zayna ale ten bol zamyslený.

„Zayn?“

„Prosím?“ Mierne sa strhol.

„Ja len že si v pohode? Pripadáš mi taký že si tu ale aj si tu nie.“

„Som v pohode. Len som sa zamyslel. Dobre ale už som sa odmyslel. Emmka ideme do hračkárstva?“

„Áno!!“ Začala skákať a pišťať jak kebyže vidí tú najväčšiu bábiku sveta.

„Oukej. Ide sa.“