Life is Game - 42.
Čaukoo kakaukoo:) :3 Prepáčte, že včera nebola (myslím:DD) ale nestáhala som :) Dneska, zajtra vám ešte pridám a potom neviem, asi nebudem stíhať, idem točiť preč. Ale o tom potom. ;) Táto časť bude si dlhšia. A blížime sa k podtatnej veci príbehu :D Tak hybajte čítať ;) MyŠka:)
*(Pohľad Zayn)*
Zobudil ma strašný rámus.
„Zayn! Padaj do obchodu!“ vletel mi do izby Louis.
„Choď do riti! Nikam nejdem!“ zakryl som sa celý perinou.
„To sa dá povedať aj normálne.“ Zdrhol z izby. Rozhodol som sa pre horúcu sprchu. Teplá voda mi vždy urobí dobre. Bol som tam dlho. Pretože keď som vyšiel počul som že sa vrátil Harry, ktorý zrejme musel isť do toho obchodu. Neriešil som to. Ľahol som si v uteráku okolo pásu znovu do postele. Ale keď mi vyhladlo začal som to riešiť. Dal som na seba len tepláky a išiel dole. Už na schodoch som počul že v dome je aj nejaké malé dieťa.
„Harry! Nerob jej. Chúďatko malé! Ona ti tú rajčinu nezje!“ zasmialo sa nejaké dievča. Bol to pre ma až príliš známy hlas.
„A mami?“
„Áno Emmuš?“
„A kde je tato?“ Nevedel som že či som počul dobre. Ale zastavil som na schodoch.
„No. Vieš, ehm... Louis? Daj niečo.“
„Prečo ja? Ale dobre. Emmka, choď hore a nájdi takého veľkého mumáka volá sa Zayn. A to je tvoj tatino. Bude v jednej z izieb. Ale čiernovlasý! Nie hnedo!“ zasmial sa Louis. Karolína. Hneď mi to docvaklo. Chcel som sa otočiť a vyjsť späť do izby, ale vtedy vybehlo z kuchyne čiernovlasé dievčatko. Pozerala sa dozadu a tak mi narazilo do nôh.
„Ahoj,“ zazubila sa na mňa, „ty si ten mumák? Teda Zayn?“ veľkými hnedými očami na mňa pozrela.
„No.. Podľa toho že či hľadáš mňa.“ Zohol som sa ku nej.
„Ty si Zayn?“ opýtala sa ma.
„Uhm... áno som.“ Bol som strašne šťastný že ju vidím, malá Emmka. A Karolína je zrejme v kuchyni.
„Ocí!“ skočila mi okolo krku. Čudoval som sa že vie že ja som jej otec. V tú chvíľu vybehla z kuchyne aj Karolína. Vyzerala inak. Tak dospelo. Alebo ako to nazvať. A ešte tie hnedé vlasy. Šokla ma.
„Ale no Emmka. Učila som ťa že najprv sa máš pozdraviť.“
„Ale no mami! Ja som sa náhodou pozdravila.“ No ale drzá ja po mame. V duchu som sa usmial.
„Pozdravila. A ty nepozdravíš?“ pozrel som sa na ňu.
„No. Teda ahoj.“ Pokúsila sa o úsmev.
„Zmenila si sa.“ Musel som jej to povedať.
„Však aj ti. Nevedela som že chceš melír.“
„No dobre Emmka. Poď k tete Natálií.“ Objavila sa tam Naťa a zobrala ju aby sme sa mohli porozprávať.
„Mohli by sme sa porozprávať?“ dostal som zo seba po chvíľke ticha. Mal som strašnú chuť prísť ku nej a pobozkať ju, vyobjímať ju ale nemohol som. Miesto toho som sa vydal hore schodmi. Išla za mnou. Nemusel som sa otáčať. Cítil som jej pohľad uprený na mne. Zabočil som do mojej izby a počkal kým vojde. Zavrel som za ňou dvere.
„Tak.“ Začal som ale nedovolila mi pokračovať.
„Nie Zayn. Ja by som mala rozprávať. Prepáč že som odišla, a aj za to že som sa skoro tri roky neozvala. Ale proste. Neodkázala som to. Toľko krát som ti chcela zavolať, napísať ti. Ozvať sa ti, ale proste nedokázala som to. A potom keď sa zarodila Emmka. Už vôbec som to nedokázala. Hlavne kvôli nej. Prosím prepáč a odpusť mi to.“ Plakala. A to som nechcel. Objal som ju. Cítil som ako objala aj ona mňa. Snažil som sa ju utíšiť.
„Nie. Neplač. Ja sa na teba nehnevám a ani som sa na teba nehneval. Nemal som prečo. Mohol som si za to ja. Bol som pako. Mal som ti povedať že odchádzam. Ja neviem ako to cítiš ti, ale ja chcem aby sme boli jedna veľká rodina.“
„Ale ti máš predsa tú Perrie, či jak sa volá.“ Pozrela na mňa a aspoň už neplakala.
„Ale kde. Perrie je len kamarátka a s manažmentom sme sa dohodli že pred novinármi sme neviem aký šťastný pár. Ale pravda je tá že mi sa ani moc nemusíme.“ Usmial som sa na ňu. Neodolal som a pobozkal som ju. Jemne. Chvíľku som počkal či sa neodtiahne, ale po pár sekundách začala spolupracovať. Odtiahol som sa od nej.
„Karoli?“
„No?“
„Nemohla by si mi povedať viacej o Emme?“
„Že si to ti.“ Sadli sme si na posteľ a začala rozprávať. „Takže. Narodila sa 4.mája áno bude mať teraz narodeniny zajtra. Bude mať tri...“ začala rozprávať. Zajtra má narodeniny moja dcéra a ja pre ňu nič nemám. Však jasné ani som o tom nevedel. Keď skončila napadol ma skvelý nápad.
„Aha. A nemôžem vás zobrať von? Chcem si Emmku užiť. Však som s ňou nebol tri roky a zajtra má narodeniny. Aspoň jej niečo kúpim.“
„Neviem... Čo keď stretneme novinárov?“
„No a? Môžu vedieť že som otec. A o tebe vedia.“
„No tak dobre. Poďme zobrať Emmu.“
*(Pohľad Natália)*
Všetci sme boli vyvalený že Karolína sa objavila s Harrym. Mala so sebou aj Emmu čo nás potešilo ešte viacej. Hneď sme sa dali do reči. Ale keď sa Karolína stretla so Zaynom, Emmu som pre istotu zobrala.
„Emmká?“ pozrel sa na ňu Louis.
„Prosím?“ pozrela na Louisa.
„Máš rada mrkvu?“ pozrel sa na ňu s veľmi divným xichtom.
„Mrkvu? Jasné! Kto by ju nemal rád?“
„Dievča! Ti sa mi ľúbiš! Si môj človek.“ Žmurkol na ňu.
„Louis! Nebaľ ju! Však nemá ani tri roky! Ach. Poď Emmka, ideme pozrieť uja Liama.“ Liam mal totiž ráno horúčku zvýšenú tak ostal vyležať to. Zobrala som mu čaj a išli sme hore.
„Choď do tejto izby a skoč na uja Liama, leží v posteli. Nech sa preberie.“ Emmka vbehla do izby a bolo počuť už iba
„Áuuu..!“ Vošla som tam a Liam sa motal z pod postele.
„Ale Emmka. Povedala som ti že skočiť na neho a nie ho zhodiť z postele.“ Zasmiala som sa a pomohla som mu vstať.
„Ups. Prepáč ujo Liam.“
„Nevadí.“ Usmial sa na ňu. „A ujo Liam? Karolína tu je?“
„No nie Liam, Harry porodil. Bože áno Karolína tu je. A toto je Emmka. Zaynova dcéra.“ Ukázala som na Emmku, ktorá robila grimasy na Liama.
„Jéj da! Toto dieťa je presne jak Karolína.“ Zasmial sa Liam.
„Aj ja si myslím. A zlatko už ti je lepšie?“ pozrela som na neho. Už vyzeral celkom dobre.
„No, už mi je oveľa lepšie.“ Usmial sa, odpil si z čaju a začal sa hrať s Emmkou. Pozerala som na nich a rozmýšľala, že či mu to povedať teraz alebo až potom. Ale rozhodla som sa. Teraz alebo nikdy.
„Liam, musím ti niečo povedať.“
„Hovor.“ Pozrel sa na mňa.
„No. Tak, vieš jak som ti včera hovorila o deťoch.“
„Nó, niečo sa mi marí.“
„No mal by si vedieť že budeme rodičia a som v treťom mesiaci.“ Povedala som rýchlo a neisto. Zamrzol. Nevedela som s určitosťou povedať že či dýcha. Ale keď zaklipkal očami vydýchla som si že žije.
„Čo? To myslíš vážne? Ja budem otcom!“ Vyskočil, objal ma a vybozkával.
„My budeme mať dieťatko.“ Opakoval furt dookola.
„Ehm. Láska dve.“ Ukázala som mu dva prsty.
„Ahojte.“ Prišla do izby Karoli.
„Ale no ahoj.“ Pozdravil ju Liam.
:)
Kajuš, 24. 8. 2013 12:09