All about One Direction

Hello! :) Dneska bude dlhšia:P  Teda aspoň myslím že bude vyhovovujúca:D Ďakuje  za komenty! :) Len tak Ďalej ! :D A teraz pekné čítanie  ! :) MyŠka

*(Nemocnica)*

„Dobre, nie je to až tak zlé. Jedna kosť je trocha poškodená. Na dva týždne ju zasadrujeme a môžete isť domov.“ Hovoril doktor a pritom si prezeral snímok z rengenu.

„Ďakujeme pán doktor.“ Povedal Liam a objal Naťu.

*(Medzi tím 1D dom. Pohľad Miša)*

Zobudila som sa a prvé čo som si povedala bolo

„Koľko je vlastne hodín?“ Snažila som sa načiahnuť sa pre mobil. Ale Louis ma tak silno objímal takže sa mi to moc nedarilo. Keď som sa snažila dostať z pod neho ruku začal si mrmlať niečo ako:

„Hm. Mňam, áno mrkvička.“ Mala som čo robiť aby som sa nezačala smiať na celý dom. Vzdala som to. Čakala som dobrú hodinu. Už som nevedela čo od dobroty. Až konečne nastala tá minútka a Louis sa prebudil.

„Dobre ránko princeznička.“

„Ale no, dobré ránko Šípková Ruženka.“ Urazene som na neho pozrela.

„Čo som spravil?“

„Tak silno si ma držal že si ma ani pre mobil nepustil!“ zasmial sa a dal mi sladkú pusu.

„No to na smiech nie je.“

„Je, ale tak nebudem sa s tebou hádať.“ A vykúzlil grimasu a la prepáč.

„Hej nerob!“ Strašne som sa na tom začala smiať.

„A budem!“ Začal robiť ešte horšie grimasy. Po desiatich minútach smiechu som to zakončila.

„Dobre, končíme. Som hladná.“ Zdvihla som sa a hľadala som svoj mobil. Našla som ho pod posteľou. Netuším jak sa tam dostal.

„Bože! Však je pol druhej!“

„No a? Aj tak o tom to čase asi všetci ešte spia.“

„Ale ja som hladná. Neviem ako ti ale ja sa idem najesť.“ Povedala som a už som bola na chodbe.

„Tak ma aspoň počkaj.“ Zdvihol sa a rozbehol sa za mnou. Inštinkt mi vravel že mám bežať aj ja. Tak som sa rozbehla. „Ale mne neutečieš.“ Kričal za mnou. Tesne pred schodmi som zabrzdila a Lou nestihol brzdiť a narazil do mňa. Ledva sme to udržali, ale dali sme to.

„Dobre, som tvoja.“ Povedala som a robila som že som odpadla.

„Ty by si sa uživila ako herečka. Vieš o tom?“

„Viem. Ty si o mne pochyboval?“

„Ja? To by som si nikdy nedovolil.“ Povedal a začali sme sa smiať. Dole nikto nebol. Sadli sme si do kuchyne a naraňajkovali sme sa. Louis mal cerealie s mliekom a ja som si dala chlieb s džemom. Ale Louis robil voloviny, takže som sa viacej nasmiala ako najedla. 

*(Z pohľadu Karoli)*

Keďže sme zaspali až nad ránom, vstávali sme okolo druhej po obede. Zobudila som sa na šum vody. Pozrela som sa vedľa seba a zistila som že Zayn je v sprche. Ešte som si ľahla a pozerala som do blba. O malú chvíľku vyšiel Zayn z kúpeľne.

„Ahoj macko.“

„Dobré.“ Odzdravil sa mi keď ma uvideľ.

„Ako sa moje najkrajšie vyspinkalo?“ opýtala sa a ľahol si ku mne. Dal mi pusu takže som nemohla odpovedať. Keď odlepil jeho pery od mojich odpovedala som mu.

„No, celkom sa dalo. Ale hrozne si chrápal!“ ukázala som na neho a začala som sa hrozne smiať.

„Ja?“ tváril sa že nič.

"Áno ti. Spať som nemohla a teba ani zobudiť nejde!“

„Ou. Tak prepáč potom.“ Nahodil psia oči a tím sa nedá odolať. Usmiala som sa a dala som mu pusu.

„Ideme dole?“ opýtala som sa ho a obliekla som si tričko keďže som spala len v spodnom prádle.

„Som hladný, takže ideme.“ Chcela som vyjsť z izby ale v tom mi zazvonil mobil.

„Choď. Hneď som dole.“ Usmiala som sa na neho otočila som sa a zobrala som mobil. Prekvapilo ma že mi volá Daja.

*(Z pohľadu Zayna)*

Vstal som o chvíľku skorej ako Karoli. Rozhodol som sa že si dám rýchlu sprchu. Keď som vyšiel zo sprchy Karoli už bola hore. Ľahol som si ku nej a rozprávali sme sa. Boli sme sa ceste dole keď jej začal zvoniť mobil. Ja som išiel pomaly dole. Prišiel som do kuchyne a už tam sedeli Louis, Miša a Niall.

„Čawte.“ Pozdravil som ich.

„Čaw!“ odpovedali nám všetci naraz.

„Kde máš polovičku?“ opýtal sa Niall s plnými ústami. „Telefonuje.“

„Ahá.“

„A čo si dáš?“ opýtala sa ma Miška a postavila sa.

„Ja si urobím, seď.“ Spravil som si kakao. Sadol som si a počúval Louisa jak rozpráva vtipy.

*(Telefonát Karoli-Daja)*

„Ale no ahoj Dajíí!“

„Ahoj! Ako sa máš?“

„Célkom to ujde ale kedy prídeš na späť? Niall furt stresuje že čo keď už neprídeš a tak.“

„Však, preto ti volám. Dneska mi letí lietadlo. O 16:03, chcela som ti zavolať ale nedalo sa ti dovolať.“

„No, boli sme na koncerte a potom sme trošku pili.“

„Jáj, dobre. Ale prosím ťa nehovor to Niallovi. Chcem že prekvapko.“

„Jasne, som ticho. A prídeme ťa aj so Zaynom čakať.“ „Dobre, ozvem sa potom ešte.“ Dobre, potom pokecáme. Pá!“

„Pá!“

*(V kuchyni)*

„Ľudia!“ hučala Karolína na celý dom. Dobehla do kuchyne.  „Ja len že už som tu.“ Začala sa strašne smiať.

„Bože! Ty už nevieš čo od toľkého spánku.“ Poznamenala Miša a krútila hlavou. Po chvíľke sa upokojila. Spravila si jesť a sadla si ku nám.

Otvorili sa vchodové dvere. Chvíľku sme pozerali n seba že či sa nám to len zdalo alebo to je Paul, keďže on má kľúče. Vo dverách kuchyne sa objavili Liam s Naťou.

„A vy dvaja? Čo? Kde ste boli? Ani odkaz ste nenechali! Viete jak sme sa o vás báli!“ Louis nahodil vážny výraz a snažil sa nezačať sa smiať. No nám ostatným sa to nepodarila a spustili sme nehorázny smiech.

„V nemocnici.“ Pohotovo odpovedal Liam. Po tejto vete sme sa prestali smiať rýchlejšie jak sme začali.

„Čo?“ všetci naraz zo seba dostali.

„Naťa si zlomila ruku, keď išla po schodoch ne jak sa pod kla a bum- bác.“

„Šikula.“ Ozval sa Zayn.

„A čo s tím má?“

„No však som povedal že to má zlomené. Ale len tak málinko. Za dva týždne bude mať sadru dolu.“

„Aha. No dobre.“ Louis sa nenápadne vyparil a hneď sa aj vrátil.

„A ide sa podpisovať! Všetci povinne!“ A vytiahol z vačku centro fixky.

*(U Szandi a Harryho)*

Zobudila som sa na strašný smiech.

„Do...! To kto?“ začala som nadávať.

„Zlatko. Kľud. Zjavne sú už všetci hore a dobre sa zabávajú.“ Hovoril zaspato Harry.

„Ale jak mňa bolí hlava. Nezbehneš mi pre Paralen? Alebo niečo účinnejšie?“

„Jasné, hneď.“ Ledva sa postavil a stratil sa vo dverách.

*(Dole- pohľad Harryho)*

„Do rice! Nehučte tak!“ povedal som keď som prišiel do kuchyne.

„Ale nó!“ ešte viac zahučal Louis.

„Drž papuľu! Lebo mi praskne hlava.“ Chytil som sa za hlavu, lebo ma neskutočne bolela. Otvoril som šuplík s liekmi, chvíľu som sa tam prehraboval.

„Čo hľadáš?“ ozvala sa zo mnou Miša.

„Včerajší deň.“ Odvetil som jej podráždene.

„Po hube nechceš? Ja sa ťa tu normálne pýtam čo hľadáš a ty na mňa takto vybehneš.“ Začala zvyšovať hlas. To neveští nič dobré.

„Dobre, prepáč. Len prosím ťa nezačni kričať. A hľadám Paralen, alebo niečo účinnejšie na bolesť hlavy.“

„To ti môžem aj vlepiť. A nemusíš mať v sebe chemikálie.“

„Ale no láska. Nebuď taká akčná.“ Zasmial sa medzi dvermi Lou.

„Ale tak.“

„Radšej to ani ne do povec!“ zahriakol som ju. Škaredo sa na mňa pozrela a odcupkala do obývačky.

„Idem dať Szandi ten Paralen.“ Otočil som sa a odišiel som.