Life is Game - 1.
Ahojtee .. !! :D Tákže .. Máme tu prvú časť .. :-PP Začína sa všetko vyvíjať .. ;)) Komentík poteší :-PP Prajem kráásne čítanie mrkvičky moje .. ! :D Myška :-P
„Uff, posledný deň školy a potom sa začne užívanie si.“ „Haló! Miša! Trubka! Počuješ ma? Už dobrých desať minút ty tu niečo rozprávam a ty nič!“ Z môjho dumania ma prerušila Szandra.
„Jáj, prepáč! Bola som zamyslená.“
„No to vidím.“ A vybuchla smiechom.
„Szandi? Si ti takto pri zmysloch? Na čom sa smeješ?“ Nehovorila nič len ukazovala za mňa. Podotíkam Szandi sa stáva veľmi často že sa smeje na ničom ! Keď som sa otočila blížila sa k nám Naťa.
„Naťa?“ Pozrela som sa na ňu a strašne som sa začala smiať.
„Čo sa ty stalo?“ Bola totiž celá od kečupu.
„Neuveríte! Nejaký dilinko do mňa narazil keď, som išla z bufetu. A...“
„A typujem že mal v ruke hod-dog s kečupom!“ nenechala ju Szandika dopovedať a dohovorila ona.
„Presne!“ povedala Naťa a už aj jej to prišlo smiešne.
Cŕŕŕŕŕŕn...
Náš smiech prerušil až školský zvonec.
*( Po škole)*
„No tak baby kam ideme?“ Opýtala som sa.
„Hm .. poďme nakupovať a potom niekam na kúpalisko.“ Navrhla Naťa.
„Dobre“ povedali sme do Szandi dvojhlasne. Po nákupoch sme mali milión tašiek tak Naťa zavolala jej otcovi aby prišiel pre nás.
„Za päť minút je tu.“ Povedala nám Naťa. Dohodli sem sa že doma pôjdeme na facebook a tam sa dohodneme čo a ako s tím kúpaliskom.
„A Naťa, nezabudni si kečup na tom novom tričku!“ hahaha. Szandra ju začala podpichovať. Na Naťa jej nestihla nič povedať lebo už na nás trúbil jej otec. Tak sa iba zasmiala a nastúpili sme.
„Dobrý deň.“ Pozdravili sme a išli sme domov.
*(U Szandi doma)*
„Ahoj mami!“
„Ahoj! Kde si toľko bola? A ani telefón nezdvíhaš!“ „Prepáč, boli sme s babami na nákupoch.“
„Jáj. Lebo volala Zuzka.“
„Aká Zuzka?“ nechápavo som sa na mamu pozrela.
„Však Zuzka tvoja teta.“
„Jáj, však kričím skôr! A čo chcela?“
„Že ona ty to povie sama.“ A podávala mi telefón aby som jej zavolala. Išla som do druhej izby a zavolala som jej.
*(Telefonát)*
„Prosím?“ ozvalo sa na druhej strane. Po Anglicky. „Ehm. Ahoj Zuzka tu je Szandi.“ „No, ale ja nie som Zuzka, ale hneď ty ju zavolám k telefónu.“ Hovoril chlapčenský hlas po Anglicky. „Aha, no dobre.“ „Zúúúzka! Máš telefón!“ bolo počuť ako ten dotyčný na ňu kričí aby prišla. „Oh. Ahoj Szandi!“ „Ahoj Zuzí! Mamina hovorila že si niečo potrebovala odo mňa, teda že si mi chcela niečo povedať.“ „Och, áno ja len že zajtra o 12:00 slovenského času ti letí lietadlo do Londýna.“ „Č-č-čo? To akože fakt?“ „Áno.“ „A to jak som si zaslúžila?“ „No. Povedzme že niekto sa chce s tebou zoznámiť.“ „Kto? Hovor!“ „Ehm... Chalani z One Direction.“ „Čo? Vuáááá!“ začala som hučať do telefónu. „Dobre, ale nekrič. Lebo nikam nejdeš!“ pohrozila mi Zuzka. „Dobre, dobre už som v pohode.“ „A nezabudni kamarátky!“ kričal niekto do telefónu znovu po Anglicky. Vtedy mit o doplo, že to musia byť chlapci. „Vidíš! Ešte že Louis mi to pripomenul. Letenky majú aj Naťa a Miška.“ „Zuzí! Ja ťa milujem! Ďakujem, a bežím to povedať babám. Večer ty volám ešte čo a ako. Pá!“ „Pá.“