22. Life is better with you
Po takej vášnivej sprche som hneď skončila tvrdá na mojej "novej" posteli. Ráno som sa zobudila v Harryho pevnom objatí. Nechcela som sa pohnúť len aby som ho náhodou nezobudila, tak zlatučko spinkal. Zrazu sa veľmi prudko pohol. "D-dobré ránko" poprial mi rozospatým hlasom. "Zobudila som sa?" spýtala som sa smutno. "Nie, mal som zlý sen" pritisol si ma k sebe. "A čo sa ti snívalo?" spýtala som sa. "Nechci radšej ani vedieť, haha" zasmial sa a pobozkal ma na čelo. Zbožňujem ho. "Tak, mala by som si to tu zariadiť" chcem vstať, ale Harry si ma pritiahne naspäť. "Nikam nepôjdeš, chcem si užiť to krásne leňošenie." Usmejeme sa na seba a pritúlim sa k nemu. Počujem ako mu pokojne bije srdce. "Tak, čo robíme dnes?" spýta sa veselo. "Noo, asi bude najlepšie ak tie parkety zariadim." odpoviem. "Ale to ti nespravia hneď" pomrví sa. "Tak, ale budú musieť!" zavtipkujem. "Zariadim ti to" pritisne si ma viac k sebe. Zdvihnem hlavu a pobozkám ho. Bozky mi opätuje. "No, mali by sme sa postaviť, už mi škŕka v bruchu" zasmeje sa. "Ále, ja nemôžem odísť tak ani ty!" pevne ho držím. "Zlatko, vynahradím ti to" žmurkne na mňa. "No dobre" vstanem, ale Harry si ma k sebe zas pritiahne. Začne ma bozkávať. Bozky mu opätujem. Po krásnej bitke našich jazykov som urobila raňajky a bohužial sme sa museli najesť na posteli, keďže nemám vôbec nábytok. "Panebože toľko práce s týmto bytov" prevrátila som očami. "Neboj sa, my to zvládneme. Bohužial, dnes musím ísť do štúdia, bude ti to veľmi vadiť?" pozrie sa na mňa. Tie oči! "Jasné, že nie!" usmejem sa. "Fúúh, tak to som rád" úsmev mi opätuje a pobozká ma. Po raňajkách sa rozlúčime a Harry ide do štúdia. Ja naštartujem auto a idem si zháňať niekoho kto mi urobí parkety. Našla som jedného týpka, ktorý mi to hneď išiel namontovať. Kým mi to robil, pozerala som na notebooku nejakú brigádu. Musím síce posledný v škole ešte odmakať, ale bohužiaľ, tento veľký byt a všetko čo do neho treba musím z niečoho zaplatiť. Keďže som na tanečnom konzervatóriu, veľa si toho nenájdem, ale zaujala ma čašníčka. Ihneď tam aj zavolám. Mám ísť na pohovor zajtra. Fúha! "Prepáčte, parkety už sú" vyrušil ma robotník. "Mhm, jasné. Koľko to robí?" vytiahla som si peňaženku z kabelky. "Jeden úsmev." Zarazila som sa. Čože? "Prepáčte?" spýtala som sa prekvapene. "Som kamarát vášho otca, povedal mi, že vám mám spraviť veci zadarmo, viem robiť veľa prác naraz. Čiže, hocičo keď sa vám pokazí, zavolajte na toto číslo" podá mi vizitku a usmeje sa. "Fúh, to som nečakala haha, ďakujem" zobrala som si vizitku a usmiala som sa aj ja. Opustil môj skromný bytík. Super! Parkety sú úžasné! *going nowhere fast we’ve reached a climax ...* Hneď som zdvihla.
"Nazdar rodičia!" -Ja
"Ahooooj, no čo ako sa nám máš?" -Mama
"Ále super, práve mi spravili parkety, ale budem potrebovať nábytok"-Ja
"Tak poď, pôjdeme vybrať. Zaplatíme ti!" -Mama
"To nemôžem prijať, je to môj problém" -Ja
"Nie .. si naša dcéra! Ešte nezarábaš!"-Mama
"No dobre teda ... a odkiaľ máte toľko peňazí?"-Ja
"No dobre ... povieme ti to ... vyhrali sme v lotérií!" -Mama
"Čože? Koľko?"-Ja
"Milión!"-Mama
"Wááw! Gratulujem!"Ja
Mama trvala na tom aby som si polku zobrala. Tak mám 500,000. Wooohooo. Hneď som sa pochválila Harrymu a ten sa tešil so mnou. Vraj majú veľa práce. Ja som išla vyberať s rodičmi nábytok. Budem to mať krááásne!